Snape a Nevillova žaba - 04 Bozk

BOZK

Čas sa pomaly, pomaličky vliekol. Svitanie sa blížilo. V podzemí Rokfortského hradu sedeli muž a žena. Nepoznali sa, nič spolu nemali, nerozprávali sa. Len sedeli a čakali na ráno. Chýbalo už len pár minút. O nedlho sa premení späť na škaredú ropuchu, ktorú budú volať Trevor. Žiaden princ, žiaden bozk, žiadna nádej...
„Len tak mimochodom, nepoznáte náhodou nejakého princa?“ prehodila zrazu lenivo. Nečakala kladnú odpoveď. Už dávno takú nedostala. Princovia boli podpultovým tovarom.
Snape odložil pero, zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Dlho uvažoval. Veľmi, veľmi dlho. Zdalo sa to ako večnosť. Prešla možno dokonca celá minúta, kým konečne odpovedal: „Stačil by aj polovičný?“
„Prosím!“
„Či by stačil polovičný princ? A len podľa priezviska?“
„Vy niekoho takého poznáte!“ vyskočila zo stoličky a vrhla sa k nemu.
„Hej.“
„To je... to je... Kto! Kto to je! Prosím! Kto to je!“ v jej hlase zaznievalo toľko nádeje! Možno viac nebude žabou...
„Ja.“
Žena stíchla a pozerala na neho v nemom úžase. Tak ona sedí celú noc v jednej izbe s polovičným princom a ani o tom nevie? Hanba! Taká šanca a ona ju skoro premrhala!
„A... po... pobozkali by ste ma... prosím?“
Snape sa zatváril znechutene. So zdvihnutým obočím si ju premeral. On by mal pobozkať žabu nejakého Nevilla Longbottoma? Odporné!
„Prosím,“ šepla žena rozochvene.
Zhlboka sa nadýchol a konečne prikývol. Počkal, kým k nemu príde. Pomaly. Akoby sa bála, či to bude vôbec fungovať. Čo ak nie? Čo ak tento jediný záblesk (to tie mastné vlasy) nádeje nebude fungovať? Pobozká ju polovičný princ, bude z nej len polovičná žaba? Obrovské žabie nohy, zelené brucho, nežná ženská hruď a ľudská hlava. Striasla sa pri tej predstave. No možno sa to podarí...
Prekonala posledné centimetre a sadla si oproti nemu na stôl. Bola nervózna. Nesmierne nervózna. Čo ak to predsa len vyjde. Čo ak...
Čiernovlasý muž s orlím nosom sa postavil a naklonil sa k žene sediacej pred sebou. Váhal.
„Musíte to urobiť vy,“ šepla. Tak veľmi túžila, aby to fungovalo. Nechcela byť opäť ropuchou. Nechcela...
Opäť prikývol. Pomaly, nesmelo ju pobozkal. Nebol to žiaden bozk plný emócií alebo vášne. Bol to proste bozk. Súhra dvoch cudzích úst, ktoré sa stávajú blízkymi.
Začalo svitať.
Snape sa od nej odtiahol a napäto pozoroval, čo sa bude diať. Žena takmer nedýchala. Možno sa to podarí. Možno...
No v tom ucítila, ako sa jej telo zvrašťuje. Ako sa koža mení, hrubne, chladne. Cítila, že sa jej do očí tlačia slzy. Bola nesmierne sklamaná! Tak dúfala, tak verila, tak veľmi po tom túžila!
„Nevyšlo to,“ povedala zlomene a prepukla do plaču. „Prosím, odneste ma potom k Nevillovi Longbottomovi, je v Chrabromile,“ povedala ešte cez slzy. „Kvák,“ ozval sa smutný žabí hlas zo stola, na ktorom ležal Snapov starý habit. „Kvák,“ bolestné kvák.
„Odnesiem vás k pánovi Longbottomovi, ale až po raňajkách. Teraz mám prácu. Mrzí ma, že to nevyšlo.“
„Kvak,“ súhlasila žaba sklamane, akoby chcela povedať, že ju to istotne mrzí viac. Venovala mužovi pred sebou ešte jeden bolestný pohľad a odskočila preč. O chvíľu videl, že sa usadila na kresle v rohu, kde sedela skoro celú noc.
‚Ja som pobozkal žabu Nevilla Longbottoma! Ak sa toto niekto dozvie...‘ zatriasol hlavou, aby odohnal neodbytné myšlienky. Nie, nikto sa nedozvie, že profesor elixírov, Severus Snape, bozkával ropuchu. Nikto. ‚A na toho Longbottoma si posvietim. Zrejme má v hlave miesto mozgu piliny, keď po bohvie koľkých rokoch nespoznal, že jeho žaba je samica a nie nejaký Trevor. S tým tupcom ma určite čaká ešte veľa vybuchnutých kotlíkov...‘ pomyslel si netušiac, akú má pravdu.
Neville Longbottom a Severus Snape sa už onedlho stanú známou dvojicou, o ktorej by sa dal napísať celý román. Nikoho by však ani len nenapadlo, že za to všetko môže jedna žaba...